Tento článok vznikol pre všetkých, ktorí milujú „až príliš“ a ničia tak samých seba. Možno to poznáš. Niečo sa stane vo vzťahu (nemusí ísť len o vzťahy partnerské, ale aj kamarátske, rodinné, akékoľvek, partnerské sú však najčastejšie) niečo, čo „nebolo v poriadku“. Ten druhý človek zľahčí tvoj pocit, nechce vidieť svoju časť v tom celom, alebo dokonca, otočí situáciu proti tebe.

A ty to cítiš, ale ostaneš. Dáš ešte šancu. Trochu sa možno stiahneš, trochu sa prispôsobíš, trochu dúfaš… Lenže sa to zopakuje a keď sa to zopakuje, niečo sa v tebe zlomí. Ten zlom nie je smerom k tomu človeku, ale smerom k sebe samej. V tvojom vnútri začne dialóg ako:

„Ja som to vedela.“
„Prečo som verila?“
„Ako som mohla byť taká naivná?“
„Keby som bola rozumnejšia, teraz by som netrpela.“

Tu sa začína zvláštny vnútorný proces, začneš trestať tú časť samej seba, ktorá verila.

Čo sa v skutočnosti deje (a prečo to tak bolí)

Bolesť v takýchto situáciách nie je len z toho, čo urobil ten druhý. Často je ešte silnejšia bolesť z toho, že „Ja som to cítila už dávno… a aj tak som dúfala a zostala.“ Vnútri si vedela, aký je a aj tak si sa s nádejou otvorila znova…a znova… a znova….  Nebola to náhoda.

Je to moment, kde sa mieša tvoja prítomnosť s minulosťou. Detské traumy so zradou voči samej/samému sebe v dospelosti….

Skutočne sa ti deje vo vzťahu niečo, čo nie je pre teba v poriadku. To môže vyzerať napríklad tak, že človek nedokáže ísť do hĺbky, uzatvára sa pri emóciách, neunesie spätnú väzbu, nevidí alebo nechce vidieť svoju zodpovednosť. A súčasne s tým, čo sa práve teraz deje, sa ti aktivuje starý vnútorný vzorec z detstva:

„Moje pocity nie sú dôležité.“
 „Keď sa ozvem, som problém.“
 „Musím vydržať, aby som nestratila vzťah.“

Takto vzniká kombinácia, ktorá bolí dvojnásobne a to skutočná situácia, kde nie je ok to, čo sa deje + stará a neuzdravená rana z detstva, ktorá sa práve znovu otvorila. Ak sa zaujímaš o zrkadlenie, sebarozvoj, vieš, že čo je vonku máš hľadať v sebe atď. toto môže byť slučka v ktorej sa dokážeš nekonečne dlho motať a namiesto pozdvihnutia života do krajších sfér prichádza pád.

Keď sa tvoj hnev otočí proti tebe samej

Keď sa celý vzťah, či len kritická situácia v ňom skončí, mozog hľadá vinníka. A často ho nenájde tam, kde by mal byť, teda v limite druhého človeka, nie v zlobe, ale čisto a pravdivo, lebo ten limit už dávno vidíš. Už ho chápeš. Už vieš, že „on viac nevie urobiť “,alebo nechce, to je jedno, pre teba je výsledok úplne rovnaký.

A tak sa vina presunie dovnútra:

„Ja som si ho pustila príliš blízko.“
„Ja som mala vedieť lepšie.“
„Kvôli sebe teraz trpím.“ “ To mám za to, že sa nepočúvam!“

V takýchto momentoch sa v nás stretnú dve časti:

1️⃣ Tá, ktorá verí (detská časť)

•  je otvorená
•  dúfa
• chce blízkosť
•  vidí potenciál
•  pamätá si, že kedysi musela veriť, aby prežila

Táto časť nie je hlúpa. Je citlivá, vzťahová a živá.

2️⃣ Tá, ktorá teraz trpí

A tá hovorí tej detskej, tej veriacej:

 „Kvôli tebe to teraz bolí!“
„Keby si nebola taká naivná…“
„Už nikdy takto veriť nebudem.“

Tu vzniká vnútorný konflikt. 

A ak si to nevšimneme, môže sa stať, že namiesto nastavenia zdravých hraníc si zatvoríme svoju citlivosť, mäkkosť, láskavosť, dôveru. Pretože sme vinu otočili do seba… „veď som vedela aký je, mala som odísť už dávno“ atď. To nechceme, skutočne nie, žiť život bez lásky a dôvery, či nádeje (vysvetlím ďalej), to nechce nikto z nás….

Ak potlačíš, alebo potrestáš, tú časť seba, ktorá verí, nebudeš vďaka tomu už navždy chránená, nestane sa to, že už budeš v bezpečí…nič také.  Budeš len osamelá. Bolesť sa nezjemní, neodíde, ale, presunie sa

z – niekto mi ublížil

na – ublížila som si sama.

To je ešte horšie. Pretože strácame samých seba. Oporu vo svojom vnútri. Liečenie nepríde cez zatvorenie citlivosti, či  seba-obviňovanie.  Prichádza cez zmenu vnútornej dynamiky, ktorú si doteraz žila.

Láskavý rodič namiesto vnútorného sudcu

To, čo v týchto chvíľach potrebujeme, nie je trest, ale vnútorný rodič, ktorý povie tej časti, ktorá verila príliš a dlho: „Vidím ťa. Rozumiem, prečo si verila. A teraz som tu ja, dospelá časť, ktorá ťa nabudúce ochráni.“  Rozdiel je zásadný.

Zmení sa to z vnútorného NEBUDEŠ VERIŤ NIKDY VIAC! na JA DÁM POZOR KOMU A DOKEDY TAK, ABY NÁS TO UŽ NEBOLELO.

Z potlačenia sa tak stáva múdrosť a z toho prirodzene plynúca ochrana. Nie zákaz dôvery a útok na tú časť v nás, ktorá verila tak dlho.

Mini cvičenie pre teba na zdravé nastavenie hraníc v budúcnosti

Skús si úprimne doplniť tieto dve vety:

Keď sa to stalo prvýkrát, vedel/a som, že __. (aký signál si cítil/a? čo bolo jasné, ale ešte si to obchádzal/a?)

Nabudúce, keď toto pocítim, dovolím si __. (odstup, spomalenie, menej blízkosti, pomenovanie, hranicu)

Ako nastaviť hranice bez zatvrdnutia

Zdravá hranica nehovorí: „Nikdy viac nikomu veriť.“

Zdravá hranica hovorí:

„Keď vidím, že niekto nedokáže spracovať emócie, nevidí svoju časť v tomto príbehu a zatvára sa, nebudem sa snažiť byť na jeho úrovni, príliš chápajúca, ospravedlňujúca ho, ani trpezlivejšia.
Dám si odstup, nie ako trest pre toho človeka, ale ako ochranu pre seba.“

A to je obrovský rozdiel.

Skutočná sila nie je v tom byť tvrdá. Je v tom byť láskavá k sebe a jasná v hraniciach. A to sa dá naučiť…

Prečo sme sa v detstve museli naučiť veriť, aby sme prežili?

Dieťa nemá na výber. Nemôže odísť, ani si zvoliť iných rodičov. Nemôže povedať: „Toto nerob“ a odísť do bezpečia. Dieťa je existenciálne závislé od ľudí, ktorí ho vychovávajú, fyzicky aj emocionálne. Jeho psychika preto urobí jedinú možnú vec, prispôsobí sa realite, tak, aby prežilo. Ak by si dieťa povedalo:

„Mama / otec ma nevidia.“
„Moje emócie nie sú vítané.“
„Keď plačem, som problém.“

Bolo by to príliš ohrozujúce. Preto si detská psychika zvolí inú stratégiu, zachovať vzťah (čo vtedy znamená  „prežijem“), ale na úkor seba.

„Keď budem dobrá, všimnú si ma.“
„Keď vydržím, raz to bude iné.“
„Keď ich pochopím, neodmietnu ma.“ „Problém som ja“

Toto nie je slabosť, ale adaptačná stratégia.

Prečo práve viera a nádej?

Lebo viera udržuje psychické prežitie. Nádej hovorí:

„Ešte to neskončilo.“
„Možno sa to zmení.“
„Možno, keď vydržím…“

Bez tejto nádeje by dieťa zostalo v bezmocnosti, osamelosti a existenciálnom ohrození. Preto sa nádej, viera a idealizácia stávajú obranným mechanizmom. Dieťa musí uveriť, že rodič to myslí dobre, vzťah má zmysel a bolesť raz prestane. Inak by zostalo bez opory. Lenže tento vzorec sa prenesie do dospelosti. Dospelý človek už nie je existenčne závislý, ale nervový systém to nevie, a tak sa v dospelých vzťahoch spustí rovnaký mechanizmus, cítim, že niečo nefunguje, ale zostávam a dúfam, že tentokrát to dopadne inak. A keď to nedopadne inak, príde bolesť a hanba „ako som mohla znova veriť?“  

Prečo potom trestáme tú časť seba, ktorá verí?

Lebo dnes už vidíme realitu jasnejšie a dospelá časť si povie „už viem, že to nefunguje, už to nemalo pokračovať.“ Namiesto toho, aby sa skúsenosťou posilnili hranice, zmenilo správanie a ochránila sa citlivá časť vo vnútri nás, začne jej obviňovanie. Vtedy robíme to, čo kedysi bolo urobené nám. Zľahčíme situáciu, kritizujeme samých seba, trestáme sa za emócie. Liečenie nezačína zákazom viery, ale ochranou.  „Ja už nepotrebujem veriť, aby som prežila. Ale nepotrebujem sa ani zatvárať, aby som bola v bezpečí.“

A namiesto seba-trestu, môže vzniknúť nový vnútorný postoj – ja môžem cítiť aj veriť, no zároveň viem odísť, nastaviť hranicu vtedy, keď to je treba. To je rozdiel medzi detskou závislosťou a dospelou voľbou.

Je teda nádej chorobný stav? Je nesprávna a škodlivá?

Nie. Nádej nie je chorobný stav. Chorobný je kontext, v ktorom musí nádej nahrádzať bezpečie. Poďme to oddeliť čisto a zrozumiteľne, lebo tu sa robí veľa vnútorných škôd nedorozumením. Zdravá nádej vyzerá takto:

– vidím realitu jasne a pravdivo
– vnímam limity druhého človeka, jeho schopnosť a chuť žiť skutočný napĺňajúci vzťah, ktorý ja chcem

-vnímam seba, svoje potreby aj schopnosť druhého
– vďaka tomu sa viem rozhodnúť správne, či odísť alebo zostať

–Nádej + hranice = zdravý stav. To je nádej dospelého človeka.

Nádej sa stáva problémom len vtedy, keď má funkciu nahradiť bezpečie, udržať vzťah za každú cenu, tlmí realitu, zachraňuje namiesto nastavenia hraníc. Vtedy už nádej nie je voľba a stáva sa nutnosťou, kvôli vzťahovej závislosti, zamrznutej detskej stratégii, ktorá nám kedysi pomohla prežiť.

Nádej sa stáva nebezpečnou vtedy, keď musí nahrádzať bezpečie a hranice.

Nádej vs. Ilúzia

Prečo jedno lieči a druhé zraňuje?

NÁDEJ je ukotvená v realite, je vnútorný postoj, ktorý rešpektuje fakty. Vidí, čo sa práve deje, berie to do úvahy, nezaujímajú ju prísľuby, vie, že zmena môže, ale ani nemusí prísť, hranice nastavuje nezávisle od výsledku. Nijakým spôsobom nádej nepopiera realitu a nezruší tým tvoje hranice a bezpečie.

Príklad nádeje: „Vidím, že má problém so sebareflexiou.
Ak sa rozhodne na sebe pracovať, môže sa to zmeniť. Ak nie, viem sa ochrániť a odísť.“

ILÚZIA  je útek od reality. Ilúzia je psychická stratégia, ktorá zmierňuje bolesť tým, že prepisuje fakty. Prejavuje sa tak, že ignoruješ opakované správanie, racionalizuješ, bagatelizuješ, ospravedlňuješ to, čo sa deje, zameriavaš sa na potenciál človeka namiesto reálnej kapacity, ktorú žije, odsúvaš hranice a riešenie situácie na „niekedy“. Ilúzia potrebuje, aby pravda nebola videná.

Príklad ilúzie: „On to tak nemyslí.“ „Keď sa bude cítiť bezpečne, otvorí sa.“ „Teraz má ťažké obdobie, potom to bude iné.“ „Vidím, čo v ňom je…“

Ako spoznať v čom sa nachádzam (sebatest)

Polož si tieto otázky:

Drží ma tu v tejto situácii/vzťahu realita alebo predstava?

Realita správania → nádej
Predstava potenciálu → ilúzia

Musím samu seba presviedčať, aby som tu zostala?

Nie → nádej
Áno → ilúzia

Prečo je ilúzia taká lákavá? Nie je slabosťou, je analgetikum. Ilúzia uľavuje od strachu zo straty niekoho blízkeho, od bolesti z odmietnutia, či vnútornej výčitke „vybrala som si zle…“ Ona nie, že by nefungovala, ale funguje krátkodobo a jej pád býva obzvlášť bolestivý….  Nábeh na ilúzie majú ľudia s traumou, pretože ich nervový systém pozná, aké to je čakať, vydržať, nemať, dúfať bez garancie…..

Nádej je schopnosť ostať otvorený a zároveň slobodný. Ilúzia je potreba ostať, aj keď sa realita nemení.