Keď nás bolesť prinúti ublížiť tým, ktorých milujeme

Stalo sa ti niekedy, že ti niekto blízky ublížil a ty si v tej chvíli zatúžila, aby pocítil presne to isté? Alebo ešte viac?

Možno si chcela povedať niečo, o čom si vedela, že ho zasiahne na citlivom mieste. Možno si sa rozhodla, že ho potrestáš mlčaním alebo mu vrátiš bolesť, ktorú spôsobil tebe. A možno ti to v tej chvíli dokonca pripadalo aj spravodlivé. Veď prečo by si mal odísť, len tak, bez následkov, keď ty musíš cítiť to, čo ti urobil?

A predsa, keby si sa na tú istú situáciu pozrela s odstupom, možno by si sama seba prekvapila. Ty predsa nechceš ubližovať ľuďom, ktorých miluješ. Záleží ti na nich. Chceš blízkosť, porozumenie a lásku. Ako je teda možné, že keď nám na niekom záleží, dokážeme zatúžiť po tom, aby trpel?

A čo ak sa niečo podobné odohráva aj na druhej strane? Čo ak aj človek, ktorý ublížil tebe, vníma sám seba ako toho zraneného? Čo ak si svoje slová a konanie vysvetľuje tak, že má právo reagovať práve takto?

Zrazu sa môžeme ocitnúť v kruhu, v ktorom sa dvaja ľudia navzájom zraňujú, každý presvedčený o svojej pravde, každý cítiaci, že sa iba bráni, alebo, že ten druhý si to zaslúžil.

A pritom možno ani jeden z nich pôvodne nechcel tomu druhému ublížiť.

Čo sa v nás deje v okamihu, keď bolesť prestane byť iba bolesťou a zmení sa na potrebu vrátiť ju späť? A dokážeme tento okamih rozpoznať skôr, než urobíme niečo, čo ešte viac zraní človeka, na ktorom nám záleží?

Mechanizmus v ktorom sa z bolesti stáva túžba ublížiť

Aby sme pochopili, prečo dokážeme ublížiť aj ľuďom, ktorých milujeme, potrebujeme sa pozrieť na to, čo sa v nás odohráva v okamihu, keď sa cítime zranení. Nie je to len o tom, čo nám druhý človek urobil. Je to aj o tom, ako si jeho konanie vysvetlíme, čo v nás toto vysvetlenie vyvolá a ako na to následne zareagujeme. Tento proces môže prebehnúť tak rýchlo, že si jednotlivé kroky vôbec neuvedomíme. Zaregistrujeme až výsledok, teda hnev, konflikt, potrebu brániť sa alebo túžbu vrátiť druhému bolesť.

Keď sa však na tento mechanizmus pozrieme bližšie, môžeme v ňom rozpoznať niekoľko krokov:

1. Niečo sa stane

Druhý človek povie alebo urobí niečo, čo nás zasiahne.

Možno nás kritizuje, odmietne, nepochopí, povie niečo necitlivé, alebo sa zachová spôsobom, ktorý sme od neho nečakali.

Samotná udalosť je však iba začiatkom celého procesu. To, čo bude nasledovať, ovplyvní aj význam, ktorý tejto udalosti pripíšeme.

2. Vytvoríme si vlastnú interpretáciu

Naša myseľ sa snaží vysvetliť, čo sa stalo a prečo.

„Urobil to, pretože mu na mne nezáleží.“

„Chcela ma ponížiť.“

„Vie, že ma to bolí, a napriek tomu to urobil.“

„Zase som pre niekoho až na poslednom mieste.“

Tieto myšlienky môžu vychádzať zo skutočného správania druhého človeka, z našich predchádzajúcich skúseností alebo z kombinácie oboch. Niekedy správne rozpoznáme jeho úmysel, inokedy si ho domyslíme.

3. Interpretácia vyvolá bolesť

Keď uveríme, že nás druhý človek odmietol, ponížil, zradil alebo nám vedome ublížil, neprežívame už iba samotnú udalosť. Prežívame aj to, čo pre nás znamená. Možno sa cítime nedôležití, bezmocní, nepochopení alebo ohrození. Možno máme pocit, že sme stratili svoju hodnotu v očiach človeka, na ktorom nám záleží. A čím bližší nám tento človek je, tým hlbšie nás jeho konanie môže zasiahnuť.

V tejto chvíli sa v nás môže objaviť silná potreba niečo urobiť. Potrebujeme bolesť zastaviť, získať späť pocit bezpečia alebo obnoviť svoju dôstojnosť.

4. Objaví sa potreba získať späť moc

Práve tu sa môže začať rodiť túžba po odplate. Keď sa cítime zranení, môžeme mať pocit, že druhý človek má nad nami moc. On urobil niečo, čo nás zasiahlo, a my teraz nesieme následky jeho konania. Túžba ublížiť mu môže byť pokusom túto nerovnováhu vyrovnať. V tej chvíli sa nám môže zdať, že ak druhý človek pocíti rovnakú bolesť, konečne pochopí, čo nám urobil. Lenže nepochopí ….. Spôsobíme len novú bolesť a kruh bolesti sa roztočí nanovo. Nechceš to. Chceš nechať vyhrať lásku nad egom. Ale poďme ďalej, ak si to v tejto chvíli neuvedomíme a konáme ďalej automaticky,trest sa nám začne javiť ako spravodlivosť.

A práve preto môže byť taký presvedčivý. Nevidíme sa ako niekto, kto chce ubližovať. Vidíme sa ako niekto, kto sa bráni, kto si berie späť svoju moc alebo kto iba vracia to, čo dostal.

5. Začneme konať z bolesti

Keď si neuvedomujeme, čo sa v nás odohráva, môžeme svojej reakcii odovzdať aj svoje konanie. Povieme niečo, o čom vieme, že druhého zraní. Použijeme jeho dôveru proti nemu. Stiahneme svoju blízkosť, aby pocítil odmietnutie. Alebo urobíme niečo, čo má jediný cieľ, aby aj on trpel. V tej chvíli už nekonáme iba preto, aby sme ochránili seba alebo vyriešili problém. Naším konaním sa môže stať samotné spôsobenie bolesti.

A pritom môžeme stále cítiť lásku k človeku, ktorému ubližujeme.

Práve to je jeden z najťažších paradoxov blízkych vzťahov. Naše city k druhému človeku nezmiznú, keď sa v nás objaví hnev alebo túžba po pomste. Na určitý čas však môžu ustúpiť do úzadia a naše konanie začne určovať potreba ubrániť sa, potrestať alebo vyrovnať účty.

6. Druhý človek sa cíti zranený a kruh sa opakuje

Človek, ktorému sme ublížili, teraz prežíva vlastnú bolesť. Aj on si naše konanie vysvetlí, pocíti krivdu a môže sa začať brániť. Možno nám chce vysvetliť, ako sme mu ublížili. Možno nás chce potrestať. Možno sa uzavrie alebo nám vráti bolesť ešte silnejšie. A my jeho reakciu vnímame ako ďalší dôkaz, že sme mali pravdu.

„Vidíš? Presne taký si. Vždy mi chceš ublížiť.“

On si pritom môže hovoriť to isté o nás. Tak vzniká kruh, v ktorom každý reaguje na bolesť, ktorú mu spôsobil ten druhý, a svoje vlastné konanie považuje za oprávnenú odpoveď. Každý vidí, čo mu urobil ten druhý. Oveľa ťažšie sa nám však v tej chvíli vidí, čo sami robíme my.

A tak sa ľudia, ktorí sa kedysi milovali, môžu postupne stať jeden pre druhého zdrojom čoraz väčšej bolesti.

Nie preto, že by medzi nimi nikdy nebola láska. Ale preto, že v okamihu zranenia prestali vidieť vlastné reakcie a začali ich považovať za oprávnené konanie.

Tvoja sloboda nie je v tom, že v sebe nikdy nepocítiš túžbu ublížiť a vrátiť bolesť. Je v tom, že ju môžeš pocítiť a predsa sa rozhodnúť inak.

Ty nechceš konať láskavo preto, aby si bola lepšia než on. Ani preto, aby si si zachovala duchovnú čistotu alebo dokázala, že si nad vecou. Jednoducho nechceš byť človekom, ktorý vedome ubližuje druhému, ani keď si dokáže svoje konanie ospravedlniť tým, že si to ten druhý zaslúži.

To je tvoja vlastná vnútorná hranica.

A tá hranica môže platiť súčasne s tým, že sa hneváš, že si sklamaná a že mu možno vôbec nechceš odpustiť. Nemusíš mu priať nič pekné. Nemusíš ho chrániť pred dôsledkami jeho správania. Môžeš ukončiť kontakt, odísť a nechať ho niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Môžeš pochopiť jeho ľudskosť a zároveň vedieť, že takto s tebou nikto zaobchádzať nemá.

Láska

Niekedy práve človek, na ktorom nám záleží najviac, dokáže aktivovať naše najzraniteľnejšie miesta. Vtedy sa môže stať, že sa namiesto spojenia pokúsime získať späť pocit moci, namiesto porozumenia chceme potrestať a namiesto ochrany vzťahu chceme spôsobiť bolesť. Nie nevyhnutne preto, že láska neexistuje, ale preto, že v tej chvíli nedokážeme konať z miesta, z ktorého ju cítime.

Práve preto je také dôležité, aby láska nebola iba tým, čo cítime, ale aj tým, čo si vyberieme urobiť vo chvíli, keď nás zaplaví niečo úplne opačné. Lásku nestačí cítiť,  je potrebné ju aj žiť!

Kde sa tento kruh môže prerušiť?

Nie nevyhnutne vtedy, keď sa druhý človek ospravedlní. Ani vtedy, keď konečne uzná, že sme mali pravdu. Kruh sa môže prerušiť už v okamihu, keď si všimneme vlastný vnútorný proces. Keď dokážeme rozpoznať, že sme zranení. Že sme si vytvorili určitú interpretáciu. Že cítime hnev a že sa v nás objavuje túžba prinútiť druhého, aby pocítil to isté.

A keď si uvedomíme, že hoci túto túžbu cítime, nemusíme podľa nej konať. Nemusíme ju potláčať ani sa za ňu odsudzovať. Stačí, ak ju dokážeme uvidieť ako to, čo sa v nás práve deje, a nie ako príkaz, ktorý musíme poslúchnuť.

Možno sa potom dokážeme zastaviť a položiť si otázku:

„Chcem teraz naozaj vyriešiť to, čo sa medzi nami stalo? Alebo chcem, aby druhý človek trpel, pretože trpím ja?“

Táto otázka nás môže priviesť späť k sebe.

Môžeme sa rozhodnúť chrániť svoje hranice, pomenovať, čo nám ublížilo, odmietnuť ďalšie zraňujúce správanie alebo zo vzťahu odísť. Nemusíme pritom predstierať, že sa nič nestalo, ani ospravedlňovať konanie druhého človeka. Rozdiel je v tom, že už nepotrebujeme spôsobovať bolesť, aby sme mohli uznať tú svoju.

A práve v tomto okamihu sa objavuje sloboda. Vzniká medzi tým, čo cítime a tým, čo urobíme. Je to priestor v ktorom si môžeme vybrať.

Najdôležitejší okamih nie je ten, keď sa prestaneme hnevať

Často si myslíme, že vedomý človek by nemal cítiť hnev, závisť, žiarlivosť alebo túžbu po pomste. Ak sa v nás takéto pocity objavia, máme tendenciu bojovať s nimi, potláčať ich alebo sa za ne odsudzovať. Lenže samotný pocit ešte neurčuje, kým sme ani čo urobíme. Môžeme cítiť hnev a napriek tomu neubližovať. Môžeme cítiť žiarlivosť a napriek tomu druhého nekontrolovať. Môžeme túžiť po pomste a napriek tomu sa rozhodnúť, že ju neuskutočníme. Rozhodujúce je, či si uvedomujeme, čo sa v nás deje, alebo či sa s tým úplne stotožníme. Keď si povieme som nahnevaná, môžeme mať pocit, že hnev je celý náš svet. Keď si však všimneme práve teraz vo mne vzniká hnev a túžba ublížiť, objaví sa určitý odstup. Začíname vnímať svoj vnútorný stav namiesto toho, aby sme sa ním nechali bezmyšlienkovito viesť. A v tomto priestore môžeme zistiť, že máme na výber. Nemusíme čakať, kým hnev zmizne, aby sme sa zachovali inak. Nemusíme najprv odpustiť, pochopiť druhého alebo sa cítiť pokojne. Môžeme byť nahnevaní a zároveň sa rozhodnúť nekonať spôsobom, ktorý by bol v rozpore s tým, akými ľuďmi chceme byť.

To je podľa mňa jedna z najdôležitejších podôb vnútornej slobody.

Nie je ňou neprítomnosť nepríjemných emócií. Je ňou schopnosť vnímať ich bez toho, aby automaticky rozhodovali za nás.

Možno práve tu sa začína skutočná blízkosť

Blízkosť neznamená, že sa nikdy nezraníme. Znamená aj to, že sa postupne učíme rozpoznávať, čo sa v nás deje, keď sa cítime zranení, a preberať zodpovednosť za to, ako sa správame k človeku, ktorého máme radi.

Môžeme sa naučiť povedať:

„Tvoje slová ma zasiahli a teraz mám chuť ti to vrátiť. Nechcem však konať z tejto túžby. Potrebujem chvíľu, aby som pochopila, čo sa vo mne deje.“

Takáto úprimnosť môže byť oveľa hodnotnejšia než predstieranie, že sme nad vecou. A ak sme na druhej strane, môžeme sa pokúsiť nevidieť iba útok, ale aj bolesť, ktorá sa za ním môže skrývať. Stále však máme právo povedať, že určitý spôsob správania nie je prijateľný. Nie vždy sa podarí nájsť porozumenie na oboch stranách. Nie každý človek je pripravený pozrieť sa na seba. No aj vtedy môžeme prestať pridávať vlastné zranenia do kruhu, ktorý nás oboch ničí. Možno nemôžeme rozhodnúť o tom, čo urobí druhý človek. Môžeme však postupne preberať zodpovednosť za to, čo urobíme my.

A práve tam sa začína zmena, ktorú máme skutočne vo svojich rukách….

Ak ťa tento článok oslovil, možno si chceš prečítať aj článok Chorobná nádej vo vzťahu, stačí kliknúť sem.