Väčšina z nás slovo milosť vníma ako niečo, čo mi môže byť dané. Ako priazeň, pomoc, odpustenie. Ako niečo, čo prichádza zhora. Ja ho však dnes vnímam inak. Milosť je pre mňa stav, do ktorého sa dostávam vtedy, keď sa prestanem snažiť všetko držať vo svojich rukách. Nie preto, že som bezmocná. Práve naopak, je to preto, že si dovolím uvidieť svoju skutočnú moc.

Kde všade staré texty hovoria o Milosti

Slovo a myšlienka Milosti sa objavujú v starých duchovných textoch naprieč rôznymi tradíciami. V hebrejskej Biblii sa stretávame s pojmom chen – priazeň, láskavosť či náklonnosť – a chesed, ktorý súvisí s milosrdenstvom, vernosťou a láskavou dobročinnosťou. V gréckom Novom zákone je to predovšetkým charis – milosť, priazeň, dar či nezaslúžená priazeň. Z rovnakého koreňa pochádza aj slovo charisma, pôvodne „dar milosti“.

A podobná myšlienka sa objavuje aj mimo biblického sveta. V Bhagavad-gíte sa používa pojem prasāda, ktorý môže označovať milosť, požehnanie, priazeň, ale aj vnútornú jasnosť a pokoj, ktoré prichádzajú v stave odovzdania. Objavuje sa aj anugraha – božská priazeň či milosť, ktorá v indických tradíciách súvisí s prebudením a oslobodením.

Možno teda nie je náhoda, že naprieč rôznymi tradíciami nachádzame podobný motív, človek prestane všetko držať iba silou svojho osobného ja a otvorí sa niečomu, čo ho presahuje.

Keď už moje vlastné ja nevie

V Biblii je jedna veta:

„Moja milosť ti stačí, lebo moja sila sa v slabosti dovršuje.“

Nehovorí jednoducho o tom, že sila existuje napriek slabosti. Hovorí o tom, že sila sa pri hranici slabosti dovršuje, dosahuje svoju plnosť. Začala som tomu rozumieť skrze vlastné skúsenosti. Stalo sa vám, že ste už nedokázali držať vlastnou vôľou, schopnosťami, mysľou atď. nejakú situáciu a jej riešenie a keď ste to už nedokázali, odovzdali ste sa… akoby ste to pustili a vtedy sa to „zázračne vyriešilo samé“? To je ono…. Vlastná „slabosť“ nášho malého JA niečo pustí a chytí to iná časť.

Slabosť nemusí znamenať, že som slabá. Môže znamenať, že moja osobná sila už nestačí na to, aby som situáciu kontrolovala.

Prichádza chvíľa:

„Neviem. Neviem, čo mám urobiť. Neviem, ako to vyriešiť. Neviem, čo bude..“ 

Tým sa vyčerpá potreba ega všetko vyriešiť samo.

Milosť nie je bezmocnosť

Toto je pre mňa veľmi dôležité. Odovzdať sa neznamená vzdať sa života. Neznamená prestať konať. Neznamená: „Tak už s tým nič neurobím.“ Odovzdať sa pre mňa znamená: prestať niesť celý výsledok na svojich pleciach. Môžem urobiť svoju časť, konať, tvoriť, ísť si za tým po čom túžim, ale nemusím zároveň kontrolovať všetko, celý priebeh. A toto je pre mňa úplne nový druh sily.

Bola som presvedčená, že keď mám moc, musím ju používať a spájala som si ju s kontrolou, ak som mocná mala by som vedieť vytvoriť výsledok, vedieť to dosiahnuť, vedieť si vytvoriť vlastnú realitu. A tak som moc používala na kontrolu. Paradox…. som mocná a nemusím kontrolovať. Moc sa nestratí tým, že pustím kontrolu a mikromanažment svojej reality.

Milosť ako odovzdanie

V Bhagavad-gíte sa objavuje krásne spojenie:

odovzdanie → milosť → pokoj.

Krišna hovorí:

„Uchýľ sa ku mne ako k svojmu útočisku celou svojou bytosťou. Mojou milosťou dosiahneš najvyšší pokoj.“

A inde:

„Mojou milosťou prejdeš cez všetky prekážky.“

Nie je tam povedané:

„Vyrieš všetky prekážky. Kontroluj všetky prekážky. Zabezpeč výsledok.“

Je tam milosť. A pre mňa sa tým začína meniť otázka.

Už sa nepýtam:

„Ako to celé zariadim?“

Ale:

„Čo je teraz moja časť úlohy a čo už nemusím niesť?“

A potom som pochopila ešte niečo

Milosť nemusím udržiavať. Nemusím sa snažiť zostať v nejakom nádhernom stave. Byť stále pokojná, rozžiarená, stále mať pocit spojenia. Pretože stav sa mení. Niekedy je viac svetla a niekedy zasa menej. Niekedy je veľká živosť a niekedy je únava. Niekedy cítim pokoj inokedy smútok. Ale niečo vo mne už vie: Je to tu. To svetlo tu bolo aj vtedy, keď som ho necítila. Len som ho vtedy nedokázala vnímať tak ako dnes. A preto sa ho už nesnažím držať, keď ho necítim, neznamená to, že zmizlo.

Milosť a charizma

A potom je tu ešte jedno krásne spojenie. Grécke slovo pre milosť je charis a z rovnakého koreňa pochádza charisma – v preklade dar milosti, obdarovanie. Charizma teda pôvodne nie je iba osobná príťažlivosť. Je to dar milosti. A mne sa tým spája ďalšia vec. To, čo vo mne má byť prejavené, nemusím vyrobiť.

Možno nemusím vytvoriť svoju hodnotu.

Možno nemusím vyrobiť svoju silu.

Možno nemusím vyrobiť svoj dar.

Možno ho mám prijať, uznať, rozpoznať…

Milosť ako prijímanie

„Z jeho plnosti sme všetci prijali.“

Tá veta z Jánovho evanjelia je pre mňa nádherná.

Nie:

z jeho nedostatku sme si museli vybojovať.

Nie:

museli sme si zaslúžiť.

Ale:

z plnosti sme prijali.

A možno je toto jeden z najhlbších rozdielov medzi životom z ega a životom v milosti.

Ego hovorí:

Musím vytvoriť.

Milosť hovorí:

Môžem prijať.

Ego:

Musím zabezpečiť.

Milosť:

Môžem dôverovať.

Ego:

Musím vedieť, ako.

Milosť:

Nemusím vedieť.

Ego:

Musím kontrolovať výsledok.

Milosť:

Môžem konať a pustiť výsledok.

Čo teda dnes pre mňa znamená MILOSŤ?

Milosť pre mňa nie je odmena. Nie je to niečo, čo si musím zaslúžiť, ani stav, ktorý musím silou udržať. Avšak nie je to ani pasivita! Milosť vznikne, keď prestanem odporovať tomu, čo práve je a prestanem veriť, že moje osobné ja musí všetko vyriešiť, vytvoriť a kontrolovať. V tomto sa môžem odovzdať. A keď sa odovzdám, nemusím prestať konať. Len už nekonám z paniky.

Konám.

Tvorím.

Chcem.

Prijímam.

A nechávam priestor tomu, čo je väčšie než moje osobné ja. Názvy sú rôzne: Vedomie, Jednota, Boh, Vyššie Ja… Nie je to niekto oddelený odo mňa, ale to, čo je hlbšie než moje ego. To, čo tu bolo aj vtedy, keď som to nedokázala vnímať.

Moja moc je aj v tom, že môžem pustiť a keď pustím, nezostávam bez ničoho. Práve vtedy vznikne priestor, v ktorom sa sila dovŕši v slabosti. Nie sila môjho ega.Sila toho, kým som v skutočnosti, sila toho čoho sme všetci súčasťou.

A možno toto je pre mňa dnes najjednoduchšia definícia milosti:

Milosť je chvíľa, keď prestanem držať život a zistím, že život drží mňa.