Zmeny v našich životoch

Náš systém a naše ego nemá rado zmeny. A v podstate ani telo nie… Viete o tom, že vlastne každá emócia, každý pocit, ktorý máte je chemický koktail? A telo je na svojich koktailoch, tak trochu „závislé“?

Áno závislé… 🙂

Keď dostávalo koktail v podobe strachu, hnevu, ľútosti atď., bude sa brániť, ak to dlhodobo nedostane. Spanikári a bude sa snažiť vyvolať situáciu, ktorá mu jeho koktail dodá.

Problém pre nás nastáva, keď je závislé na koktaile, ktorý nám strpčuje život. Tak napríklad, ak sme doteraz fungovali v režime obete, ľutovali sme sa a nič sa nám nedarilo, vyvolávalo to v nás emócie ako je bezmoc, strach, hnev, sebaľútosť atď…

A teraz chceme situáciu nejako zmeniť. Začneme používať nový zvyk alebo techniku, ktorá nám prináša do života viac pohody, lásky, sily. Uff…to je osviežujúce. Je to ako závan čerstvého vzduchu, ktorý odnáša preč ťažobu.

No ale, čo urobí náš systém? Bol zvyknutý na iný koktail a teraz dostal opak. Čo sa stane? Začne panikáriť. Je to totiž niečo nové !!! Nové je nepreskúmané !!! Nepreskúmané znamená nebezpečie !!!

POPLACH!!!

Ten môže vyzerať rôzne. Nastúpia vnútorní sabotéri a kritici, nejakou „náhodou“ sa ukáže v našej mysli nemilá spomienka, alebo ochorieme. Myseľ-ego nám začne podávať dôkazy, prečo by sme sa mali vzdať našich nových zámerov (nového koktailu) a začne nás lákať do koktailu starého. Ale keby len do toho starého! Veľakrát nám namieša úplný jed.

Uvrhne nás do zúfalých stavov v ktorých nám potom povie „Aha pozri… potrebuješ, aby ti bolo takto zle?“

„Kašli na to, nerob tie zmeny.“

„Poď, vráť sa k tomu, ako si to mal doteraz.“

„Poď, veď ti tam nebolo až tak zle.“ atď.)

Tu na tomto mieste veľakrát povieme stop… nemá to zmysel sa snažiť o niečo iné. A vraciame sa do komfortnej zóny, do koktailu, ktorý naše telo pozná. Systém sa dostáva do „normálu“. Koniec poplachu.

Toto nám zariadi naše ego, nižšia myseľ….

Ale existuje aj naše vyššie JA

To vidí potenciál, to chce pre nás len to najlepšie a vie, že to je možné. Často nám to, čo je pre nás možné, posiela vo forme snov a túžby.

Ak počúvneme poplach vzdáme to a vrátime sa do starých koľají, alebo sa vzdáme našich cieľov, pokračuje naša vnútorná nespokojnosť. Život ale chce, aby nám bolo dobre. Chce po nás, aby sme rástli a žili v naplnení a preto, ak nepočúvneme menšie upozornenia, musia nevyhnutne prísť tie väčšie.

Tam začína to, čo som spomenula na začiatku článku. Proces zmeny a vlastne čokoľvek prijmeme radšej, než zotrvať v bode, kde sa teraz nachádzame. Bolesť je už dostatočne veľká na to, aby sme boli ochotní sa zmeniť.

Pravda je ale taká, že toto nie je nutné a ani rozumné. Oveľa rozumnejšie je chápať ten princíp poplachu, vedieť o ňom, že existuje a byť na neho pripravený. 🙂

Ako sa hovorí, pred východom slnka je tma najväčšia. Keď je to najťažšie, sme už len na krok od prelomu situácie. Už už sa to preklopí, len to nevzdať! Vtedy je skúšaná naša dôvera a vytrvalosť na ceste k cieľu. Ja osobne som toto už zažila. A zažívam. Vždy ma to naučí niečo nové o sebe a vždy, keď sa nevzdám, verím si o kus viac. 🙂

Vidím tieto situácie aj v bežnom živote. Také malé dôkazy, že pred koncom je to najťažšie. Napríklad včera som bola v saune a kedy to bolo pre mňa najmenej znesiteľné? Jasné, že tesne pred koncom. Alebo pôrod, najväčšia bolesť bola tesne predtým, než sa bábätko dostalo von. A môj zážitok s Bufo Alvarius… ? Tam bolo pred koncom najväčšie utrpenie. Jednoducho vidím v živote situácie, kedy sa mi potvrdzuje, že pred východom slnka je naozaj tma najhustejšia.

Pomáha mi pripomínať si :

Keď je ťažko znamená to, že už som blízko prelomu situácie.

A tak vám želám, aby vaša tma pred východom slnka bola čo najkratšia.

Na cestu vez vašu tmu som pre vás pripravila príručku Sám sebe terapeut, ktorú nájdete TU