Rozhodla som sa, že si doprajem to, čo chcem stále od okolia…

Asi ani nie od všeobecného okolia, ako skôr od svojho partnera – pozornosť. Viem, ako to funguje, chápem a aktívne používam princípy zrkadlenia vo svojom živote a preto som vedela, že moje vnútro volá po mojej pozornosti. Nie po pozornosti z vonku, ale po pozornosti mojej vlastnej.

Celkom som už zvyknutá počúvať sa a preto som sa ihneď po uvedomení si hore napísaného opýtala samej seba: čo potrebujem?

Už asi rok, ak aj nie viac, som túžila ísť niekam mimo SR do tepla a k moru. Myslela som, že to bude Portugalsko, pretože je to stále EÚ a môžem tam vycestovať aj so svojimi psami. Chcela som tam na istú dobu totiž bývať s celou rodinou…

Stále sa to odkladalo, až až až… Nakoniec z rôznych situácií vyplynulo, že vlastne syn a partner nemajú tak silnú túžbu tam ísť práve teraz bývať na pár mesiacov. Rozhodla som sa teda, že pôjdem sama, ale nie na pár mesiacov, iba na pár týždňov. Vnútorné volanie bolo silné.

Ísť sama bolo, koniec koncov, najlepšie riešenie, pretože pozornosť svojmu vnútru a samej sebe dám iba ťažko, ak som stále s niekým niekde…

Začala som hľadať letenky, že teda Portugalsko, ale tu na mňa zasvietil Marakéš. Och, vnútro kričalo áno áno, poď sem. Samozrejme, analytická myseľ najprv začala googliť, kde že sa to nachádza a pozerám, veď tu nie je more (myslím priamo Marakéš) a je to Afrika.. ale volanie bolo silné…

Ok tak idem. A idem na dlho, aby vyliezlo všetko, čo má byť videné, aby som dala dostatok pozornosti sama sebe a aby som si užila Maroko. 🙂 Našla som si znova stránku (Pelikán) klikla na „objednávam“ a bolo to….

Do hodinky sa mi začal vyplavovať strach… myšlienky typu:

„Načo tam lezieš?!“

„Chceš, aby sa ti niečo stalo?“

„Čo tam budeš robiť sama?!“

„Zblázniš sa, smutno ti bude,“ atď.

No, vyvalilo sa to na mňa, čo vám budem hovoriť… vďaka za to, aspoň to bolo videné a mohla som si to spracovať.

Mimochodom, všetky tie vnútorné dialógy boli slová, ktoré by hovorila (a niektoré aj povedala), moja mama.

Presne tak, ako sa s nami rozprávali rodičia, keď sme boli malí, komunikujeme my sami so sebou v dospelosti.

Je to však v poriadku, oni robili s láskou to najlepšie, čo dokázali v danej chvíli. Ak by to vedeli lepšie, urobili by to tak. My sa ale môžeme rozhodnúť, že to zmeníme, ten neprospešný vnútorný dialóg. A ak to potrebujeme spracovať, tiež to už nie je žiadny veľký problém, stačí chcieť. Metód je veľa.

Sám sebe terapeut.

Po spracovaní prvotného útoku ega vo forme strachu som sa začala tešiť. Išla som na 18 dní. To je pre mňa viac než dosť. Nemala som premyslené, na ako dlho a ani kde chcem byť, tak som si našla ubytovanie (cez Booking) zatiaľ len na osem dní v Medine, najstaršej časti Marakéšu.

1. deň

Po dlhom cestovaní som bola dosť unavená a tým pádom sa mi ľahšie zapínali staré vzorce správania. Kultúrny šok, únava, veľa vzruchov a podnetov a tá šialenosť Marakéšu ma v prvý deň odrovnali. 🙂 Našťastie, ubytovanie, ktoré som si objednala, bolo úplne famózne. Ak niekedy pôjdete do Marakéšu a chcete zažiť ich klasiku, tak Riad Konouz je super výber.

Veľmi krásne, tradičné ubytovanie, milí a ústretoví ľudia. Nádherné prostredie a v tichej uličke. Prvú noc som sa tu vyspala do ružova.

Tradičný čaj na privítanie

2. deň

Ráno som sa zobudila s úplne inou energiou. Doobeda som pracovala na novom e-booku, ktorý pre vás pripravujem, a poobede som vyrazila na námestie mŕtvych Jama el fnaa. Toto námestie je živé na mňa až priveľa :-D.

Výroba mojich náušníc 🙂

Nový e-book, na ktorom pracujem, bude o zámeroch, ich tvorení a naplnení. O vedomej tvorbe, alebo skôr o vedomom vyberaní si reality.

V tento deň som sa ponorila do svojej meditácie (u mňa je to einstellen) a vybrala si, ako to dnes chcem mať, čo chcem vlastne zažiť a ako sa chcem na konci dňa cítiť. Mojou voľbou bolo stretnúť milých ľudí, ktorí mi budú blízki, ako sa to na prvé stretnutie dá, a budú kamarátski. Tiež si kúpiť niečo pekné, čo ma poteší, byť v bezpečí a vrátiť sa večer na Riad s pocitom naplnenia a krásnych zážitkov…

                                                         A?

Stalo sa 🙂 Neprestávam žasnúť nad tým, ako tu pre nás všetko funguje. Stretla som veľmi milých ľudí, bolo mi krásne a aj som si kúpila naozaj krásne šaty.

Po ceste na Riad som sa v uličkách Mediny stratila (čo som si myslela že s navigáciou nebude možné), nachodila som namiesto dvoch kilometrov asi 5 :-D, ale vrátila som sa tak spokojná a naplnená zážitkami, ako som si ráno zaželala. Je to nádherné, ako to funguje. Ďakujem za to.

Môj zámer, s ktorým som sem išla, bolo hlboké spojenie sama so sebou, naplnenie svojho vnútra láskou a bytím vo svojom pravom Ja. Samozrejme, že sa to začalo diať. V noci z 2. na 3. deň sa ukázalo veľmi intenzívne všetko, čo malo byť videné, počuté, pustené a premenené… Všetko, čo mi bráni v naplnení môjho zámeru, s ktorým som išla do Maroka.

3. deň

Tento deň bol náročný. Procesy, ktoré sa mi rozbehli a ich postupné spracovávanie, boli pre mňa vyčerpávajúce. Ale ďakujem za to, že mi je ukazované, čo mi ešte bráni v hlbokom napojení na svoju podstatu….

Okolo tretej poobede som sa donútila ísť niekam pozrieť. Zvolila som si Cyber park, príroda je po takýchto procesoch veľmi vhodná na dodatočnú integráciu…

…ale nemala som to robiť. Level energie bol tak nízko, že som sa ledva dovliekla domov, teda na Riad. Áno, takto to dopadne vždy, keď idem cez seba. Pretože ja som cítila, že nikam nemám chodiť, ale nejaká časť mňa mi povedala:

„Veď si v Maroku, musíš to využiť…“

Oh áno, je zaujímavé sledovať svoje myšlienky ohľadom toho. Vidím, ako zbesilo všetci behajú hore – dole. Ja tú potrebu skutočne nemám, ale vždy nabehnú vnútri také myšlienky typu:

„Ale mala by si, veď si v Maroku“ a tak podobne :-).

Aj som si všimla u seba, že všetky informácie, ktoré som si pred odletom načítavala, teda skúsenosti iných ľudí, sú mi na ho*no….

Silno vnímam, ako som nimi bola obmedzená… Pozor na to, pozor na hento, toto nerobte, hento je takto a hento onak.. NIE!

Naozaj zažívam úplne iné veci, a to preto, lebo som sa tak rozhodla.

Myšlienky iných ľudí, skúsenosti iných ľudí sú ich, nie moje.

Ak ich do seba prijmem, začne sa moja realita tak odvíjať. A naopak, ak si sama vyberiem, čo chcem zažívať, budem to tak mať. No ja som do seba prijala veľa obmedzujúcich presvedčení od rôznych cestovateľov a tak som ich musela zasa „vrátiť“, aby som si to tu vedela užiť po svojom. 🙂

Myslím, že to je dobrý príklad na život všeobecne. Vytvárať si vlastné úsudky, vlastnú tvorbu, alebo skôr vyberanie si reality tým, že si vyberám, čo sa stane mojou pravdou. Čo do seba príjmem. Nie bez filtra nasávať všetko, čo vidím a počujem zvonku. V tento deň som sa rozhodla, že celý štvrtý deň strávim na terase Riadu v ktorom bývam, s notebookom, knihou a mojou prácou na ebooku, ktorý už teraz milujem 🙂 aj prácu na ňom 🙂

4. deň

A aj to tak bolo. Skutočne som nevytiahla päty von, okrem terasy :-), zato zo mňa sa vyťahovali ďalšie veci, ktoré potrebovali byť premenené…

Nabehla som aj na sedemdňovú premenu. Je síce na premenu závislosti, lenže aj toto bola závislosť na rôznych podnetoch zvonka, pozornosti zvonka, lásky zvonka, závislosť na emóciách….

To posledné, závislosť na emóciách, je vlastne koreň každej závislosti. Buď nejaké chceme vyvolať, alebo pred nejakými utiecť. Emócie absolútne určujú kvalitu našich životov. Čo je v tomto však skutočne dôležité spomenúť, je to, že telo vie byť závislé na každej emócii. Nejde len o tie dobré emócie.

5. deň

Rozhodla som sa pre organizovaný výlet. Bolo to finančne super 22€ výlet na osem hodín, odvoz, dovoz, raňajky, obed. Videla som kus Maroka, prírodu aj život miestnych. Pestrosť naozaj veľká. Akoby som skákala medzi viacerými svetmi. Na niektorých miestach úplná chudoba a polorozpadnuté chajdy, niekde nádherné komplexy, úzke uličky, cez ktoré prejde iba motocykel, aj dvojprúdovky. Zeleň a vodopád, aj sucho a skaly…. Tento výlet mi naplnil turistickú potrebu na pár dní. 🙂

Vrátila som sa preplnená dojmami a podnetmi, z čoho už som začala byť unavená. Nasledujúce dni sa z vonkajšieho sveta stiahnem do toho vnútorného.

6. 7. a 8. deň

Uff…. tieto dni boli náročné. Po stránke energie a mojich vnútorných blokov sa dialo veľa. Obrovský skľučujúci smútok, ktorý sa zo mňa postupne uvoľňoval. Taký, ktorý som v sebe hlboko nosila už asi veľmi dlhú dobu. Bolo to ako čierna diera, ktorú som sa snažila zaplniť práve čímkoľvek zvonku. Ale to nejde. Je to zúfalé a žiadne výsledky to neprinesie. Tieto tri dni boli naozaj náročné, ale ďakujem za ne…

Neprestávam žasnúť nad tým, ako každá naša myšlienka, každý náš zámer, dá do pohybu naozaj všetko tak, aby sa začal napĺňať.

Samozrejme, že niekedy to má práve taký priebeh, že to, čo bráni naplneniu toho žiadaného, musí ísť von. Ale keď vieme, že to tak je, je ľahšie sa tomu procesu poddať. Horšie je, keď to človek nevie a má pocit, že si niečo žiadal, no deje sa mu pravý opak. Ostane z toho vystrašený, mení alebo ruší svoje želania a potom je ťažké doraziť do cieľa…

Ak chcem hlboké spojenie sama so sebou a doteraz som mala tendenciu hľadať to spojenie viac vonku ako vnútri, tak je jasné, že mi v tom spojení samej so sebou niečo bránilo. Nejaké moje zaseknuté emócie v tele, presvedčenia a ilúzie. A ja som veľmi dobre vedela, že to pôjde von. Preto som cítila aj radosť aj strach, či rešpekt, pred touto mojou cestou….

No nemusí to byť takto vždy, a už vôbec to nemusí byť extra ťažké… Záleží na tom, čo si želáte a v akej energetickej odlišnosti a vzdialenosti od toho sa nachádzate práve teraz.

V Marakéši, dúfam, ostane všetko to „smutné“ a zajtra odchádzam do Essaouira. Volá ma oceán, more…dlho predlho. Už asi rok, ako som písala na začiatku. Tak som celkom zvedavá, čo mi dni strávené na pobreží prinesú.

Je zaujímavé sledovať, ako sa sťahujem z vonkajšieho sveta do toho vnútorného. Ako sa striedajú prežitky krásneho s vyťahovaním toho, čo treba pustiť. Niekedy sa nad sebou zamýšľam, kde beriem tú odvahu na to všetko…

9.deň

Cesta z Marakéšu do Essaouiry bola fajn. Cestovala som minivanom spolu s ďalšími ľuďmi. V aute som mala krásne uvedomenia ohľadom toho, čo všetko vo svojom živote mám. Naozaj mi docvaklo, že mám okolo seba dosť ľudí, ktorí mi fandia, majú ma radi a želajú mi dobro. Akoby som to doteraz nebola schopná až takto precítiť, vnímať a vidieť. Rozliala sa vo mne hlboká vďačnosť, až mi slzy vyhŕkli do očí…

Príchod do Essaouiry

bol pohodový, je to malé mesto a oceán mám hneď pod nosom. Krásny výhľad z terasy

a vyzerá to, že som tu ubytovaná úplne sama. Teším sa, čo mi dni tu prinesú, ale tuším, že ma čakajú krásne chvíle. Hneď som išla pozrieť pláž a strávila som na nej zvyšok času, teda pár hodín, kým som už nepotrebovala ísť do postele 🙂 .

10. deň

Som za polovicou!!! Hurá 🙂 teším sa domov, musím uznať, že som si 18 dní naložila dosť. Celý deň som strávila na skalách pri oceáne. Bolo to osviežujúce po mnohých stránkach.

Hukot vody narážajúcej o skaly ma úplne vypínal. Bolo to podobné, ako som opisovala v článku o vode – Hrhovský vodopád.

Konečne som prestala myslieť a iba som bola. Prišla ku mne aj jedna kamarátka, ktorá bola evidentne sama.

Nechala sa vyhladkať, ľahla si ku mne a takto sme tam spolu boli dosť dlhú dobu. Nakoniec keď som sa zdvihla ja, zdvihla sa aj ona a a išli sme spolu do mesta. Milé a veľmi príjemné.

11. deň

Vypnutie pri oceáne z predošlého dňa malo krásny efekt… Už večer som mala chuť písať a tvoriť nový ebook o zámeroch a ich naplnení a aj som sa do toho pustila. Písala som skoro do polnoci. Ráno znova. Celý deň som tvorila, chodili mi nové nápady čo a ako urobiť a začala som sa konečne cítiť spokojná.

Tvorivosť ma naplnila až po okraj.

S takou láskou a radosťou som písala, že sa mi od toho nechcelo ani odísť. Ale telo už potrebovalo odpočinok a tak som predsa išla na dve hodinky k oceánu. Obrovské vlny, z ktorých išiel rešpekt, mi znova dobili baterky a mohla som pokračovať. Teším sa na výsledok, už teraz to je bomba, ktorá prinesie veľa veľa veľa dobrého každému, kto si to prečíta, a samozrejme, uvedie do praxe. Ale aj len prečítanie urobí veľa aha momentov, tým som si istá.

12. deň

Bol podobný ako ten predošlý. Väčšinu dňa som strávila tvorbou a potom oceán. 

Vnímam u seba zmeny. Nie že by som sa domov netešila, teším a veľmi, ale je to také kľudné tešenie a nie nutkavé CHCEM CHCEM CHCEM. Uvedomila som si totiž, že najprv mi ego hovorilo, že nemôžem byť spokojná, lebo…

a musím ísť do Maroka,

potom v Maroku mi povie: nemôžeš byť spokojná, lebo…

A stále niečo!

A tak mi docvaklo, že spokojnosť je stav bytia a je jedno, kde som.

Uvedomujem si aj to, že prostredie k tomu tiež veľmi prispieva. Avšak po stránke energie, ako vnútri tak vonku, takže, ak sa budem cítiť dobre a spokojne, tak ani nie je možné, aby som sa dostala do prostredia, ktoré by nerezonovalo so mnou. 🙂

Každopádne som sa dostala do veľmi vyrovnaného vnútorného kľudu, kde to nevystreľuje ani do plusu ani do mínusu. A to je fajn.

13.deň

Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že sa pozriem na letenky, či náhodou sa nedá ísť domov skôr (včera). No nepozrela som sa nakoniec, zaspala som a mala som sen, v ktorom som sa vrátila o sedem dní domov skorej. Bola som veľmi nešťastná a nechápala som samu seba, prečo som sa pripravila o sedem dní. A navyše o tých najlepších sedem dní tu 🙂 .

Doslova som cítila, že som ich zbytočne stratila iba preto, lebo som počúvala ego. Tak som sa zobudila taká šťastná, že som ešte tu a nikam som predčasne neodišla 😀 .

Doobeda práca na notebooku, ale iba chvíľu, nevedela som sa sústrediť. Ťahalo ma to von, išla som teda zasa ku skalám, avšak nevydržala som tam viac ako hodinu. Prišlo mi trocha zle a celkovo som sa cítila divne, aj na slnku mi bolo všelijako…

Potom som sa dozvedela, že bol spln, tak  to prisudzujem tomu. Vrátila som sa na ubytovanie a postarala som sa o seba. Vydymovanie Palo Santom, bruško ponatierala Nopou a Levanduľou, urobila 30 minút einstellen a hneď mi bolo oveľa lepšie. No aj tak som zvyšok dňa strávila na terase, ale v tieni.

14.deň a zvyšok dní v Maroku

Dnes som sa sťahovala z jedného ubytovania na druhé. To prvé Dar Cherazade, som totiž mala iba na 5 dní. Nevedela som, či tu v Essaouire, budem chcieť zostať dlhšie. No ostať tu v tomto malom meste a pri oceáne určite chcem. A tak som si našla iné, kúsok od toho prvého, oveľa lacnejšie, ale aj lepšie. Nemusí vždy cena určovať aj kvalitu. Villa Margaux.

Myslím, že to prvé si navyšovalo cenu iba za výhľad na oceán, ktorý tam bol z terasy, ale izba teda za veľa nestála….

Najsmiešnejšie bolo wc „v skrini“ 😀

Druhé ubytovanie bolo už viac európske…

Keď som sa balila, bolo mi celkom smutno, že sa ešte nebalím domov 😀 . Tieto zmeny hore – dole… och, už ma unavujú a privádzajú mi vždy také smutno, kým si zasa zvyknem na nové ubytovanie. 

Rozhodla som sa, že zvyšok času, čo mi tu v Maroku ostáva, strávim vo vyslovene dovolenkovom režime.

E-book je dokončený a bude to pecka, no cítim, že dosť bolo práce…

Po zvyšok dní to takto nejako bolo.

Domov som sa však tešila veľmi a nevedela som sa dočkať dňa, kedy už pôjdem.

SLOVENSKO

Čo mi Maroko dalo, ešte sama neviem zhodnotiť, myslím si, že všetko uvidím s odstupom času jasnejšie…

10. deň doma

Tak sa to konečne všetko ako – tak ustálilo. Návrat domov bol zvláštny. Poznáte taký ten pocit, keď sa odniekiaľ vrátite, kde sa niečo vo vás premenilo, posunulo, a potom doma je to rovnaké, ale zároveň úplne iné?

Všetci a všetko sú takí…zvláštni, iní 🙂 .

Je to dobré znamenie, vtedy je jasné, že sa človek prehupol do 

„inej reality“.

Z Maroka som si „priniesla“ viac otázok ako odpovedí 😀 , ale vnútorne cítim dôveru. V seba aj v život.

Získala som veľa. Bolo to prekročenie komfortnej zóny po viacerých stránkach. Prejavila som dôveru v život, že je o mňa postarané, a to ako po stránke destinácie, tak aj po stránke sily myšlienky, ovplyvnenia tela, bytia sama so sebou…

Pila som vodu z vodovodu 🙂 (napriek tomu, čo všetko som o tom čítala), pohybovala sa sama kdekoľvek som cítila, že to je ok. 

Prejav dôvery v to, že na základe rezonancie si pritiahnem k sebe takú realitu, aká so mnou rezonuje.

Skúšala som naostro všetko, čo šírim.

Niežeby som toto nežila aj doma 🙂 ale doma je doma… 🙂

Môj zámer sa naplnil. Sama so sebou cítim spojenie, dejú sa zvláštne veci a ja to všetko iba pozorujem. Vnímam u seba zmeny v reakciách na rôzne situácie. Ale ako som napísala, myslím, že dojazd procesov urobených tam behom 18 dní, bude ešte nejakú dobu trvať…

Predpokladám, že o pár týždňov alebo mesiacov mi bude absolútne jasné, čo všetko mi to dalo… a možno k tomu napíšem potom ďalší článok …. 🙂